Aká je šoférka majiteľka hračkárstva Kidmania Zuzana Očenášová, ktorá precestovala celú Európu? A ako sa to zmenilo s príchodom detí? “Vodičák mám od skorého veku, od 20 rokov, keď som ešte bola študentkou na vysokej škole. Dnes som veľmi aktívny vodič, precestovala som autom celú Európu - pracovala som v Prahe a v rôznych krajinách, ako napríklad Francúzsko, Benelux, Chorvátsko, Taliansko, Španielsko, Poľsko,” hovorí. Doprava a jazdenie v Európe je pre ňu štandard, samozrejme vo veľkých európskych mestách sa jazdí inak, ako u nás a južanské národy sú o čosi energickejšie, Taliani veľa trúbia a podobne. “Čo ale vo mne zarezonovalo, bolo jazdenie v Ázii, čo som si tiež vyskúšala. Vyzerá to tam ako boj o život, ale na druhej strane v tom chaose, ako to navonok pôsobí, je to veľmi zorganizované. Lokálni šoféri sú veľmi opatrní. No kým my máme v Európe aspoň nejaké pravidlá, tam nie sú pruhy, cesty, prechody, chodníky, rukou zastavujete 500 motoriek idúcich na pravej strane a pritom musíte sa popri nich nejako prekľučkovať,” hovorí.

Tým, že bola zvyknutá chodiť autom aj dlhé trasy sama, zvykla si púšťať hudbu a spievať pri tom, bol to pre ňu jednoducho relax. To sa samozrejme zmenilo s príchodom detí. “Najväčší rozdiel je v tom, a to vám povie každá mama, že máte zrazu zodpovednosť za niekoho iného v aute. Čím samozrejme nechcem povedať, že som ju nemala, keď som viezla iných, aj dospelých ľudí, ale s deťmi je to iné. Keď som v aute, som zameraná na to dieťa, takže maminy sú isto roztržitejšie vodičky, dávam si však na to veľký pozor,” hovorí s tým, že kým v minulosti počúvala hudbu podľa svojho gusta, s príchodom detí musela presedlať na detské pesničky a rozprávky. “Šoférovanie už nie je pre mňa relax, ale nutný presun niekam, počas ktorého musím robiť animátora, podávača, krmiča, všetko,” dodáva so smiechom.

Keď boli obe jej deti malé, extrémne neradi sedeli v autosedačke, takže dlhšie cesty s nimi boli náročné. “Vtedy to bol čas CD-čiek, kde sme si púšťali rozprávky a pesničky, neustála komunikácia s nimi. Keď bolo veľmi zle, pustili sme im na obrazovke rozprávku o krtkovi. Ale s príchodom 3.-4. roku som odstránila mobily aj tablety. Teraz sedia, rozprávame sa, počúvame spoločnú hudbu a moje pravidlo je, že deti sa majú aj nudiť, nemusíme ich stále niečím zamestnávať, je to dobré aj pre ich vývin. Aby sa naučili aj premýšľať, či prípadne sami prišli s nejakou hrou, návrhom,” hovorí. Aj keď si uvedomuje, že sme v 21. storočí a mobilom a tabletom sa nevyhneme, nikdy ich nedala deťom do ruky len tak. Keď už, tak s nimi vedome hrala zmysluplné hry alebo pozerala fotky. “Som zástancom toho, že do 6.-8. rokov nepatria do rúk, som v tom veľmi prísna,” uzatvára.


A aký názor máte vy?